Jožkova Fyzioterapia

Autor: Beatrica Kovacova | 1.11.2015 o 19:29 | Karma článku: 6,86 | Prečítané:  597x

Dvojročné chlapča s dlhými kučerami, veľkými hnedými očami na pohľad ako každé iné, keď je usadené v kočíku, je našim pacientom už skoro rok. Nechodí, nerozpráva, ale vie sa strašne rýchlo pohybovať všade kam potrebuje po zadku.

Môj deň sa začína o ôsmej ráno. Jedným okom preletím dva hárky papiera, kde je rozpis všetkých ležiacich pacientov a zisťujem či neuvidim moje meno pri niektorom z nich. Po ceste k môjmu stolu si vezmem laptop, ktorý naštartujem zároveň s mojim desktopom a skontrolujem si rozvrh ambulantných pacientov na celý deň. Laptop sa rozbehne väčšinou neskôr a tak každou rukou stíham ovládať jednu klávesnicu, aby keď som sa za 5 minút zdvihla, mala som všetky údaje naskočené na oboch počítačoch. Zvyšok dňa trávim skoro celý pri bazéne ak mám to šťastie a nikto nezrušil svoju terapiu. Ak  niekto zrušil a mám okno, zvyčajne sa nájdem na rozpise medzi lôžkovými pacientami a musím striedať plavky za nohavice aj dva-tri krát za deň.

Na každého pacienta máme 60 minút. 45 z toho máme na terapiu a 15 na dokumentáciu. Ambulantní pacienti sú objednaní dopredu. Naši malí klienti mávajú väčšinou 2-3 terapie v ten istý deň za sebou a tak to treba všetko koordinovať v súlade s kalendárom a prácou rodiča a školy, lebo nikto nechce vymeškávať zbytočne a veľa. Naša pracovaná doba je od siedmej rána do šiestej večer od pondelka do soboty. V soboty poskytujeme terapiu iba lôžkovým pacientom a väčšinou to zvládnu traja, po prípade štyria terapisti,  ktorí  pracujú od ôsmej rána niekedy aj do piatej večer. V nedeľu má službu iba jeden terapeut a venuje sa čerstvo operovaným kritickým prípadom a tým, ktorí majú býť prepustení z nemocnice ešte v ten deň.

Cez týždeň väčšinou odchádza posledný pacient okolo 5:45 večer a nám zostáva upratať a dokončiť si dokumentáciu a iné papierové práce, ktorými sme tu zahrnutí pravdepodobne dvojnásobne v porovnaní s inými krajinami, ktorých rehabilitácie som navštívila.

O 8:15  ráno sa otvárajú dvere a príde môj prvý pacient - Jožko. Za posledných 8 týždňov ma vítal s krikom a veľkým plačom. Je to chlapček, ktorého problém je zaostalosť vo vývoji, čiže nie presne definovaná diagnóza. Celé dni trávi so svojou maminou, takže má prirodzene strach z nových ľudí. Zatiaľ nerozpráva a s prehĺtaním má tiež problémy a tak môže jesť iba zahustenú stravu.  Fyzioterapiu v telocvični zvládal veľmi slabo práve kvôli svojej ostýchavosti a neschopnosti prispôsobiť sa novej situacii a novému prostrediu. Rozhodli sme sa skúsiť to s ním v bazéne. Predstavte si akú musel mať asi radosť, keď sa k týmto jeho trampotám pridal  ešte aj bazén s vodou, kde stojí osoba, ktorú nikdy nevidel a mama je 5 metrov od neho na súši.

Jožko je diaťa vnímavé a vie presne čo ho robí šťastným. Táto situácia je presný opak a tak skúška, keď bola mamićka poslatá za dvere s oknom cez ktore mohla pozorovať čo robíme, nemala moc veľký účinok.

Zvolili sme alternatívu číslo dva - mamička v bazéne s nami. Jožko sa ukľudnil, no naďalej vyjadroval veľký žiaľ a krik keď som sa ho odvážila od mamy vziať. Našťastie bola mamička skvelá a pochopila, že tento krik je iba robenie hluku a vyjadrovanie nespokojnosti. Tak som Jožkovi dávala jasné malé inštrukcie, ktoré sme dodržiavali, aby vedel kedy sa ktorá aktivita skončí a popri tom som ho aj zoprárkrát  podala  vždy mame, aby sa jej na mňa posťažoval. Ku koncu našej 45 minutovej terapie som poprosila mamu aby sa išla osprchovať, aby sa nemusela v mokrých plavkách starať ešte aj o Jožka a aby som získala aspoň 5 minút na spoločnú prácu v bazéne bez mamy. Síce sa na mňa opäť veľmi nahneval a rozkričal, potrebovala som si u neho začať budovať nejakú formu dôvery i keď za túto cenu. Bez zvyšovania hlasu.  Celých 8 týždňov sa takéto niečo opakovalo ako refrén v známej piesni. No zároveň sme každý týždeň robili malé krôčiky smerom ku samostatnosti a mamička potrebovala v tomto tak isto malú lekciu. Mamy sa snažia svoje prvorodené ratolesti ochraňovať a robiť príliš veľa za nich a pre nich. Častokrát sme to práve my, fyzioterapeuti, ktorí potrebujeme otvoriť dvere konverzácií o tom čo by dieťa malo a nemalo zvládnuť samostatne.

Jednu z posledných terapií sme strávili učením ako vlastne držať Jožka správne vo vode tak, aby bol predovšetkým bezpečný, no zároveň mal dostatočný priestor na pohyb a nepresedel svoj celý život mame na kolene. Jožko sa potreboval naučiť ako dôverovať svojim schopnostiam, ale tak isto schopnostiam svojej mamy. Tá mu na oplátku potrebovala uveriť, že on dokáže viac ako bola u neho doteraz zvyknutá. Ja som sa už iba prizerala ako im to ide a oboch chválila.

Naša terapia minulý týždeň priniesla dlho očakávané ovocie. Jožko sa pri dverách nerozkričal keď ma zbadal a tak som  mamičku poprosila, aby tentokrát zostala oblečená a opäť nás iba pozorovala ako pred deviatimi týždňami, z lavičky pri bazéne. Jožko celý čas ani nepípol a statočne sa so mnou “hral” celých 45 minut.

Jožko má pred sebou ešte stále veľmi dlhú cestu, no podarilo sa nám urobiť  prvý veľmi významný krôčik dopredu,  ktorý dúfam vydrží aj na budúci týždeň. 

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?