Ako sa stať popoluškou

Autor: Beatrica Kovacova | 12.11.2015 o 22:35 | Karma článku: 4,30 | Prečítané:  555x

Prečo som sa odhodlala písať môj blog a fyzioterapií a trápiť Vás milí čitatelia týmito na prvý pohľad nezáživnými témami? Lebo senzacií je v dnešnej tlači strašne veľa.

Ja som iba obyčajný fyzioterapeut, ktorý má rád svoju prácu a chce sa s Vami podeliť o zopár postrehov nazbieraných za moju prax v rôznych kútoch sveta.

Nemám v pláne nikoho ohúriť alebo poukázať na to, ako je to v iných krajinách lepšie a krajšie. Ani sa nesnažím porovnávať privátnu sféru so sférou štátnou. Mám však pocit, že za posledných 20 rokov, odkedy som z rehabilitácie na Slovensku odišla, stretávam niekoho koho menej a menej spoznávam. Akoby sa z našej krásnej profesie, ktorá bývala princeznou a mohli sme sa s ňou hrdo popýšiť, lebo jej rúcho sa rozprestieralo ponad všetky kúty našej krajiny, stala popoluška. Ufúľaná, utlačená do úzadia, nevyužitá a nepochopená. Nie len širokou verejnosťou, ale aj nami samotnými, terapeutmi a rehabilitačnými lekármi.

Jednoducho sa za ňu hanbíme. V iných krajinách je stále princeznou a vyštudovať a pracovať v jej mene je veľkou poctou. Stojí to roky učenia, peňazí a niekedy je vôbec ťažké dostať sa na vysokú, lebo berú iba tých najlepšich. Tu v USA je to profesia, ktora sa dá prirovnať ku medicíne. Ako je to u nás?

Už v roku 460 prnl Hippokrates poukazoval na  účinky masáže a Hector používal vodnú terapiu. Oficiálne začiatky modernej fyzioterapie siahajú skoro 200 rokov dozadu a majú korene vo Švédksu, Anglicku a na Novom Zélande. Ľudia si od nepamäti uvodomovali aké je dôležité zotaviť sa a postaviť sa na vlastné nohy po ťažkej nehode, úraze alebo lekárskom zákroku. Pravdepodobne existujú krajiny, kde o rehabilitácii ako o  vedeckom a lekárskom odbore nemajú potuchy, no i napriek tomu že to tak nenazývajú, asi ju používajú. V Afrike napriklad existujú nemocnice, ktoré sa na počet pacientov, ktorím slúžia, dajú prirovnať k našim vyspelým, moderným nemocniciam. Majú však jednu výnimku.  Mnohé z nich nemajú žiadnu rehabilitáciu, alebo je v takom úbohom stave, že sa to rehabilitáciou jednoducho nedá ani nazvať. Viete čo sa v takýchto nemocniciach deje? Ľudia zomierajú. Po jednoduchých zákrokoch ako je operácia pruhu, vyskočená platnička, podvrtnutý členok či zlomenina stehennej kosti. Ľudia prichádzajú o funkcie svojich rúk a nôh, strácajú schopnosť komunikovať po porážkach, strácajú schopnosť ako sa sami najesť či ísť na toaletu, vedieť sa obliecť či vyzliecť, učesať sa či umyť sa. Bola som toho svedkom a lámalo mi to srdce. No práve preto nás do jednej z takýchto nemocníc v Ghane zavolali. Nie len sestričky a lekárov, ale  práve aj nás fyzioterapeutov a ergoterapistov.  Kňaz, ktorý pracoval v našej nemocnici si dokázal uvedomiť dôležitosť našej na oko jednoduchej práce, keď jeho otec po zlomenine stehennej kosti a úspešnej operácií jednoducho zomrel, lebo ho nikto nepostavil a nenaučil chodiť. A vtedy som si začala uvedomovať, že nie len Afrika potrebuje pomoc.

Keď sa vraciam domov na Slovensko a prichádzajú za mnou známi a rodina s otázkami a problémami, vynára sa mi pred očami obraz niečoho čo jednoducho nechápem. Či sú to prípady z Bratislavy, Piešťan, Martina, alebo maličkých mestečiek. Všetci majú spoločného menovateľa. Nedostatočnú a neprimeranú rehabilitáciu. Častokrát neexistujúcu. Kam sa vytráca? Čo ju nahrádza? Má nejaké závistlivé sestry?

Ak o nej prestaneme komunikovať, tak zmizne úplne. Na Slovensku sú tak šikovní a obetaví ľudia, ktorí sa tomuto povolaniu venujú, ale prestávajú byť vypočutí a videní.  Preto Vám chcem o nej rozprávať a trochu Vám ju pripomenúť. Ako vyzerá vo svojej plnej kráse niekde, kde sa za ňu nehanbia a nevytláčajú ju nabok. Ako na nej pracovali dlhé roky a vybudovali ju z popolušky na princeznú, o ktorej garderóbe a kráse vedia všetci. Aj tí, ktorí ju momentálne nepotrebujú. Vedia čo od nej čakať, kde ju hľadať, čo vie poskytnúť a čo by poskytnúť mala. Uvedomujú si, že je tak isto dôležitá ako je dôležitá dobrá  a úspešná operácia. Idú totiž ruka v ruke.  Ako ženích a nevesta. Na čo sú nám dobre zoperované lakte, ramená, zápästia či bedrá, keď s nimi nevieme pohnúť.

Je to povolanie ktoré prináša obrovský pocit zadosťučinenia a vnútornej spokojnosti, lebo tí, ktorí ju vykonávame s láskou, vidíme ovocie našej námahy takmer okamžite. Vieme ovplyvniť životy veľmi veľa ľudí a poskytnúť im dar, ktorý vie iba málokto v dnešnej dobe poskytnúť. Plnohodnotný život. Niečo, čo žiadne peniaze na svete nevyvážia. Sme svedkami malých zázrakov skoro každý deň. No k tomu aby sa zaskvela naša terajšia popoluška vo svojej plnej kráse potrebuje pomocnú ruku od všetkých, ktorí sa na liečbe pacienta v nemocniciach podieľajú. A naopak, tieto všetky profesie potrebujú nás fyzioterapeutov, aby sa ich práca uľahčila a priniesla výsledky, ktoré sú už v dnešnom svete zlatým štandardom zdravotnej starostlivosti. Preto ju považujem za princeznú, ktorá si zaslúži pozornosť Nás všetkých. Lebo s najväčšou pravdepodobnosťou ju raz, či chcete, alebo nie, budete aj vy potrebovať. A koho by ste v tom prípade chceli mať pri sebe? Ufúľanú popolušku, či princeznu vo svojej plnej kráse?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?